So zrkadlom máme vzťah, ktorý by psychológ opísal ako „dlhodobý, komplikovaný, ale funkčný“.

V dvadsiatke som pred ním stála a hľadala chyby. V tridsiatke som pred ním stála a hľadala čas. Po štyridsiatke pred ním stojím a hlavne hľadám okuliare.

Čo sa vlastne zmenilo

Nezmenilo sa to, ako vyzerám. To sa mení pomaly a bez toho, aby sa ma niekto pýtal. Zmenilo sa, čo od toho odrazu čakám.

Dlho som čakala potvrdenie. Že som dosť. Že je to v poriadku. Že môžem ísť medzi ľudí.

Dnes od zrkadla čakám hlavne informáciu, či mám niečo v zuboch.

Je zvláštne, koľko rokov života človek strávi tým, že sa ospravedlňuje za tvár, ktorú má.

Vráska, ktorá si to zaslúžila

Mám jednu vrásku, ktorá vedie od nosa smerom dolu a je najviditeľnejšia vtedy, keď sa smejem. Kedysi ma vytáčala. Dnes ju beriem ako doklad o odpracovaných hodinách.

Ak sa niekto smial toľko, že sa mu to zapísalo do tváre, tak asi robil niečo správne.

Ženskosť nie je vek

Niekde sa stalo, že sa ženskosť začala merať v rokoch a v centimetroch. Ja som si to preložila inak.

Ženskosť je pre mňa:

  • vôňa, ktorú si dám aj vtedy, keď nikam nejdem,
  • šatka, ktorá zmení celý outfit aj náladu,
  • to, ako sa žena postaví k dňu, ktorý sa jej nepáči,
  • a schopnosť povedať „dnes nie“ bez toho, aby sa tri dni ospravedlňovala.

Nič z toho nemá vekovú hranicu. A nič z toho sa nedá kúpiť v akcii.

Ako to teda dopadlo

So zrkadlom sme sa dohodli. Ono mi ráno povie pravdu a ja ju beriem ako pracovný materiál, nie ako rozsudok.

Väčšinou to funguje. A v tie dni, keď nie, mám v zálohe jeden overený trik: červený rúž a kávu. V tomto poradí.