Ahoj,vitaj u mňa.

Volám sa Marcelka Kokinčáková a toto je moje miesto na internete. Nie je to veľký projekt ani plán. Je to skôr taká kuchyňa — sadneš si, dáme si kávu a ja ti porozprávam, čo sa u nás deje.

Som žena po štyridsiatke. To je vek, keď by žena už vraj mala mať všetko pevne v rukách. Nuž… ja mám v rukách väčšinou kávu. A zdá sa mi, že to úplne stačí.

Píšem o obyčajných veciach. O rodine, o cestovaní, o tom, čo som uvarila a čo sa nepodarilo. O knihách, o viere, o vráskach a o dňoch, ktoré sa rozhodli ísť inak, než som si predstavovala.

Narodila som sa ako každé iné dieťa. Chodila som, behala, padala z bicykla a vracala sa domov s odretými kolenami. Nič nenasvedčovalo tomu, že by mal byť môj život v niečom iný.

Prvé signály prišli pomaly. Trvalo roky, kým sme dostali názov. Svalová dystrofia. Dve slová, ktoré vtedy neznamenali skoro nič a dnes znamenajú celkom veľa, ale rozhodne nie všetko.

Nebudem sa tváriť, že to bolo ľahké. Boli mesiace, keď som bola nahnevaná, a roky, keď som sa učila veci, ktoré sa učiť nechcelo. Ale medzi tým sa diali aj úplne iné veci: škola, priatelia, prvá láska, svadba, sťahovanie, dcéra.

Život sa totiž nezastaví, kým človek spracúva diagnózu. Ide ďalej a chce, aby ste išli s ním.

Keď sa narodila, mala som strach. Nie z toho, či ju zvládnem mať rada — to bolo jasné od prvej sekundy. Bála som sa, či ju zvládnem mať rada dosť prakticky.

Ukázalo sa, že deti sú v tomto oveľa múdrejšie ako dospelí. Ona nikdy neriešila, ako to robíme. Riešila, či to robíme spolu.

Dnes má šestnásť, je vyššia ako ja a má na všetko svoj názor, ktorý si vie aj obhájiť. Občas ma to vytáča. Väčšinou ma to teší, hoci by som jej to nahlas nepovedala.

Je to najlepšia vec, ktorá sa v mojom živote stala. A zároveň jediný človek, ktorý mi dokáže v jednej vete povedať, že mám dobrý nápad aj že som „úplne mimo“.

Používam elektrický vozík. Je to praktická vec, asi ako pre niekoho iného auto — bez neho by som sa nedostala tam, kam potrebujem, a s ním sa dostanem skoro všade.

Nemám k nemu žiadny dramatický vzťah. Nie je to môj nepriateľ ani môj hrdinský príbeh. Je to zariadenie, ktoré sa občas pokazí a ktoré treba nabíjať, presne ako všetko ostatné v domácnosti.

Čo je náročnejšie, nie je vozík. Je to svet, ktorý s ním nepočíta. Schody tam, kde by nemuseli byť. Rampa, ktorá vedie k zamknutým dverám. A veľmi milí ľudia, ktorí sa rozhodnú pomôcť skôr, než sa opýtajú ako.

Naučila som sa z toho robiť historky. Je to praktickejšie než sa hnevať a funguje to pri každom stole.

Mám rada ráno, keď je ticho. Mám rada vôňu kávy, ktorá je lepšia ako samotná káva. Mám rada, keď je u nás doma plno ľudí a nikto nepočúva nikoho.

Varím a pečiem, aj keď mi to občas nevyjde. Čítam viac, než si pamätám. Počúvam podcasty pri žehlení a potom si nepamätám ani jedno. Mám rada more, staré mestá, vlaky a kaviarne, kde nikto nikoho nevyháňa.

Mám rada pekné veci — šatku, ktorá zmení celý deň, dobrý parfum, obliečky, ktoré voňajú vetrom. Nie je to márnivosť. Je to spôsob, ako si pripomenúť, že som stále ja.

A mám vieru. Nie hlučnú, nie takú, ktorú treba niekomu vysvetľovať. Skôr taký tichý spodný prúd, ktorý tam je aj vtedy, keď naň nemyslím.

Keď ľudia počujú slová „svalová dystrofia“, väčšinou zvážnia. Čakajú príbeh o prekonávaní, o statočnosti a o tom, ako človek napriek všetkému nezlomený kráča ďalej.

Mrzí ma to, ale taký príbeh tu nenájdeš.

Nie som statočná. Som praktická. Nie som inšpirácia. Som žena, ktorá rieši, čo bude na večeru a či stihne dokončiť rozčítanú knihu skôr, než ju bude treba vrátiť do knižnice.

Toto je obyčajný, svieži a občas poriadne ironický pohľad na môj život. Na dni, keď všetko ide podľa plánu, aj na tie, keď sa plány rozhodnú ísť úplne iným smerom.

Ak si sa dočítala až sem, tu je stručný obsah toho, čo tu na teba čaká:

To je asi všetko, čo o mne treba vedieť na začiatok. Zvyšok sa dozvieš z článkov, lebo tam sa väčšinou prezradím oveľa lepšie než v takomto predstavovaní.

Ak ťa niečo z toho, čo tu čítaš, chytí, napíš mi. Mám rada, keď mi ľudia píšu. Odpisujem pomaly, ale odpisujem.

A ak sa raz stretneme naživo, kávu platím ja.