Mám v skrini zásuvku, ktorá je celá venovaná šatkám. Manžel to nazýva „textilné oddelenie“. Ja to nazývam prvá pomoc.

Deň, ktorý sa nevydaril

Bol marec, pršalo tri dni v kuse a ja som mala pred sebou stretnutie, na ktoré sa mi vôbec nechcelo ísť. Zle som spala, tvár tomu zodpovedala a v skrini nebolo nič, čo by som chcela mať na sebe.

Stála som pred zrkadlom v niečom sivom a vyzerala som presne tak, ako som sa cítila.

Potom som otvorila tú zásuvku a vytiahla hodvábnu šatku, tmavozelenú s malým vzorom. Kúpila som ju pred rokmi v Prahe a mala som ju na sebe asi trikrát.

Uviazala som si ju. A stalo sa niečo úplne neprimerané tomu, o akú malú vec ide.

Zrazu tam nestála unavená žena v sivom. Stála tam žena v sivom so zelenou šatkou. To je úplne iná osoba.

Prečo to vlastne funguje

Dlho som si myslela, že je to márnivosť. Že je to povrchné riešiť takúto vec, keď má človek dosť iných starostí.

Dnes si myslím, že je to naopak. Práve keď má človek dosť starostí, potrebuje niečo, čo mu pripomenie, že je stále sám sebou.

Šatka je pre mňa taká pripomienka. Nič nerieši. Nezmení počasie ani to stretnutie. Ale zmení, s akou tvárou tam prídem.

Moje tri overené

  • Hodváb, nie polyester. Rozdiel je cítiť aj vidieť. Jedna dobrá vydrží roky.
  • Farba, nie vzor. Aspoň na začiatok. Vzory sú zradné, farba sa nepokazí.
  • Kúpiť si ju sama pre seba. Darované šatky sú pekné, ale tá, ktorú si človek vyberie sám, sa nosí inak.

Malé veci nie sú malé

Poznám ženy, ktoré majú svoj rúž. Iné majú parfum, ktorý si dávajú aj v sobotu doma. Ďalšia moja kamarátka má náušnice, ktoré si dáva vždy, keď má ťažký deň.

Vyzerá to ako drobnosť. Ale je to vlastne rituál. Malé rozhodnutie, ktoré hovorí: dnes som tu, dnes to vediem ja.

Tá zelená šatka je odvtedy moja najnosenejšia vec. A to stretnutie? Dopadlo dobre.

Nehovorím, že za to môže šatka. Ale nehovorím ani, že nie.