Lisabon je mesto, ktoré bolo postavené ľuďmi, ktorí evidentne nikdy netlačili nič ťažšie ako pohár vína. Hovorím to s láskou. Naozaj.
Sedem kopcov, dlažba, ktorá vyzerá ako umelecké dielo a správa sa ako masážny prístroj, a uličky, ktoré sa v polovici rozhodnú, že už radšej budú schodmi.
Prvý deň sme mali plán
Plán bol jednoduchý. Alfama, potom vyhliadka, potom niečo dobré na jedenie.
Podarilo sa nám presne posledná položka, a to hneď trikrát.
Zistili sme totiž, že mapa v telefóne pozná vzdialenosť, ale nepozná sklon. A že „päť minút pešo“ znamená v Lisabone niečo úplne iné ako v Bratislave.
Cestovanie na vozíku je z veľkej časti výskumná činnosť. Zvyšok je improvizácia a dobrá nálada.
Čo naozaj fungovalo
Po dvoch dňoch sme si vytvorili vlastnú metódu a odvtedy ju používame všade:
- Ráno rovina, poobede výhľady. Energiu treba míňať v správnom poradí.
- Výťahy sú pamiatky. Elevador de Santa Justa nie je len atrakcia, je to dopravný prostriedok. A my sme ho použili trikrát.
- Taxík nie je prehra. Dlho mi trvalo, kým som to prijala. Ušetrený čas sa dá minúť na terase.
- Pýtať sa je rýchlejšie ako googliť. Portugalci sú milí spôsobom, na ktorý nie sme zvyknutí. Trikrát nás niekto odprevadil.
Ten polovičný kopec
Šiesty kopec sme zvládli. Siedmy bol vo štvrtok, bolo tridsaťštyri stupňov a ja som sa pozrela hore, potom na manžela a povedala som vetu, ktorú som sa učila roky:
„Toto dnes nepotrebujem.“
Sadli sme si dole do tieňa, dali si ľadovú kávu a pozerali sme na mesto zdola. Bolo to krásne. Iné, ale krásne.
Čo si odnášam
Lisabon ma naučil, že bezbariérovosť je niekedy vec infraštruktúry a niekedy vec ľudí. A že keď chýba prvé, druhé to prekvapivo často dotiahne.
Vrátim sa. Tentokrát s lepšou obuvou pre manžela, ktorý sa stal mojím oficiálnym prieskumníkom terénu.
A možno aj kvôli tomu siedmemu kopcu. Ale nesľubujem nič.
