More je jediné miesto, kde ma úplne prestane zaujímať, ako sa tam dostanem. Chcem tam byť a hotovo.
Problém je, že more o tom nevie. More nemá rampu, nemá výťah a nemá recepciu, kde by sa dalo niečo vopred zariadiť. More má piesok, kamene a slnko, ktoré od jedenástej ráno bojuje proti všetkým plánom.
Ako to vyzerá v skutočnosti
Prídeme. Manžel ide na prieskum. Vráti sa a povie jednu z troch viet:
- „Dá sa to.“
- „Dá sa to, ale bude to zaujímavé.“
- „Ideme o kúsok ďalej.“
Vlani sme v jeden večer počuli druhú vetu a rozhodli sme sa, že to skúsime. Cesta k vode viedla po betónovom chodníku, ktorý sa v polovici rozhodol byť schodmi. Klasika.
Dvaja chlapi z pláže
Sedeli tam dvaja muži, popíjali pivo a diskutovali o niečom, čo znelo veľmi dôležito.
Keď nás uvideli, prestali. Nepýtali sa, či niečo potrebujeme, čo mi vlastne vyhovovalo. Jeden z nich len ukázal na chodník a povedal niečo v chorvátčine, čo znamenalo zhruba „takto nie, poďte druhou stranou“.
Odviedli nás obchádzkou, ktorú by sme nikdy nenašli. Trvalo to päť minút. Potom sa vrátili k pivu a k rozhovoru, akoby sa nič nestalo.
Bezbariérovosť je niekedy betón a niekedy len človek, ktorý pozná okolie a nerobí z toho udalosť.
Voda
Do vody som sa vtedy dostala. Bolo to zložité, nedôstojné asi dve minúty a potom absolútne dokonalé.
More je jediné miesto, kde je moje telo úplne v poriadku. Nič ma nedrží, nič netlačí, nič nemusím. Plávam. Nie elegantne, ale plávam.
Manžel tvrdí, že v tej chvíli vyzerám ako človek, ktorý vyhral v lotérii. Verím mu.
Čo si z toho beriem
Neplánujem prestať chodiť k moru len preto, že to nie je pohodlné. Pohodlie je fajn, ale nikdy z neho nemám spomienky.
Zo spomienok mám väčšinou komplikované večery, dvoch cudzích chlapov a slanú vodu vo vlasoch.
To sa oplatí.
