Najlepšie výlety sú tie, ktoré nemajú program. To som zistila až po štyridsiatke, čo je trochu neskoro, ale lepšie ako nikdy.
Viedeň je od nás tak blízko, že sa dá stihnúť za jeden deň, a tak ďaleko, že to stále vyzerá ako cesta.
Vlak o pol desiatej
Vo vlaku mám rada tú prvú polhodinu, keď je ešte všetko pred nami. Manžel číta noviny, ja pozerám von a mám presne ten správny druh nudy, ktorý sa doma nedá dosiahnuť.
Bezbariérovosť rakúskych vlakov je téma, ktorú by som mohla rozoberať dlho, ale zhrniem to takto: funguje to. Vopred zavoláte, príde človek s plošinou, usmeje sa a o dve minúty je vybavené.
Zvyknúť si na to, že niečo jednoducho funguje, trvá prekvapivo dlho.
Kaviareň
Máme jednu, do ktorej chodíme vždy. Nebudem ju menovať, lebo je aj tak plná.
Je to miesto, kde čašník za posledných tridsať rokov nezrýchlil, kde noviny visia na drevených tyčiach a kde nikto nikoho nevyháňa.
Objednáme si melanž a jeden zákusok, ktorý si vždy delíme napoly a vždy sa dohadujeme, kto dostal väčší kus.
Existujú miesta, ktorých hlavnou funkciou je, že sa v nich nemusí nič diať. Je ich čoraz menej a mali by sme si ich chrániť.
Jeden obraz
Poobede sme išli do galérie. Nie na celú, to sa nedá. Máme také pravidlo: jedna sála, jeden obraz, potom von.
Znie to ako obmedzenie. Ale odkedy to takto robíme, pamätám si z galérií oveľa viac než vtedy, keď som sa snažila vidieť všetko.
V ten utorok to bol obraz ženy pri okne. Stála som pred ním asi desať minút. Neviem presne prečo.
Niekedy to tak je. Človek nájde vec, ktorá s ním nesúvisí, a predsa mu niečo povie.
Naspäť o šiestej
Vo vlaku späť je vždy ticho inak. Ľudia sú unavení, svetlá sa rozsvecujú, za oknom už nič nevidno.
Doma sme boli pred ôsmou. Bol utorok. V stredu sa išlo normálne ďalej.
Ale mala som pocit, akoby som bola preč tri dni. To je celé kúzlo takýchto výletov.
Odporúčam. Najmä v utorok. V sobotu je tam plno.
