Ráno som si napísala zoznam. Deväť položiek, pekne pod sebou, s guličkami. Vyzeral tak dobre, že som ho odfotila.

Večer som sa k nemu vrátila a zistila som, že som splnila dve. Jedna z nich bola „napísať zoznam“.

Čo som nestihla

Odpovedať na e-mail, ktorý čaká od utorka. Otvorila som ho štyrikrát. Zakaždým som si povedala, že na túto odpoveď treba pokoj a sústredenie. Do večera som nazbierala ani jedno.

Upratať zásuvku. Tú zásuvku. Každý dom má jednu. U nás v nej býva všetko od nabíjačky k zariadeniu, ktoré sme už dva roky nemáme, až po záruku na mikrovlnku z roku 2011.

Zavolať kamarátke. Myslela som na ňu asi šesťkrát. Pri jednej z tých šiestich som mala telefón v ruke. Pri ostatných piatich som mala v ruke handru, hrniec alebo nič.

Ísť skôr spať. Toto je položka, ktorá sa v mojom zozname objavuje s takou pravidelnosťou, že by mala mať vlastnú kolónku.

Zoznam úloh je vlastne veľmi optimistický žáner. Píše ho ráno človek, ktorý ešte netuší, čo sa bude diať.

Čo som stihla namiesto toho

  • Vypočula som si dvadsať minút dcériných argumentov o tom, prečo je jej rozvrh nespravodlivý. Boli dobré. Mala pravdu asi na tridsať percent, čo je u nej rekord.
  • Upiekla som slivkový koláč, ktorý v zozname vôbec nebol.
  • Zistila som, ako sa volá tá pesnička, čo mi znela v hlave od pondelka.
  • Dvakrát som sa poriadne zasmiala.

Nová metóda

Rozhodla som sa, že si od zajtra budem písať dva zoznamy. Jeden dopredu, ako doteraz. A druhý večer — čo sa naozaj stalo.

Podozrievam, že ten druhý bude vždy zaujímavejší.

A ak sa v ňom náhodou objaví aj tá zásuvka, dám vedieť. Je to naozaj veľká vec.