Mám takú súkromnú zbierku. Nie sú to porcelánové figúrky ani magnetky. Sú to situácie, ktoré sa dajú rozprávať pri víne a vždy fungujú.
Tu sú tri najlepšie kúsky.
Číslo jedna: papierik
Prídeme do budovy, kde máme vybaviť jednu vec. Na dverách výťahu visí papierik. Nie cedulka, nie oznam. Papierik, vytrhnutý z bloku, prilepený lepiacou páskou.
Píše sa na ňom: VÝŤAH MIMO PREVÁDZKY.
A pod tým, rukou, menším písmom: „Ospravedlňujeme sa za komplikácie.“
Stála som pred tým a rozmýšľala, koľko musí mať človek v sebe pokoja, aby takúto vetu napísal na papierik a odišiel domov.
Vybavili sme to napokon telefonicky. Trvalo to štyri minúty.
Číslo dva: pán, ktorý to myslel dobre
V obchodnom centre za mnou pribehol pán, chytil vozík zozadu a začal ma tlačiť. Bez slova. S najlepším úmyslom na svete.
Problém je, že môj vozík je elektrický a v tej chvíli išiel svojou vlastnou rýchlosťou. Takže sme sa asi tri sekundy vzájomne pretláčali, on zozadu, ja motorom dopredu, ako v nejakej fyzikálnej úlohe.
Potom sa zarazil a povedal: „Aha, tak toto asi netreba.“
Nie, pán môj. Netreba. Ale ďakujem.
Väčšina ľudí chce pomôcť. Menšina sa vie spýtať ako. Rozdiel medzi nimi je celý jeden vtipný odstavec.
Číslo tri: bezbariérová toaleta
Reštaurácia, veľmi pekná, na webe uvádzali bezbariérovú toaletu. Boli sme radi.
Toaleta naozaj bola bezbariérová. Dvere široké, madlá na mieste, priestor dostatočný.
Vstup do nej viedol cez tri schody.
Na chvíľu som mala pocit, že som v nejakej filozofickej úlohe. Existuje bezbariérová toaleta, ku ktorej sa nedá dostať?
Manžel to zhrnul lepšie ako ja: „To je ako mať trezor bez kľúča, ale s veľmi peknou klučkou.“
Prečo to zbieram
Lebo tieto veci sa dejú a budú diať. A ja mám na výber, či ich budem nosiť ako krivdy alebo ako historky.
Krivdy sú ťažké a nikoho nezaujímajú. Historky vážia nula a fungujú pri každom stole.
Voľba je pomerne jednoduchá.
