Strom pri vodných tokoch

Sú vety, ktoré človek počuje sto ráz a nič sa nestane. A potom je jeden deň, keď ich počuje sto prvýkrát a zrazu sedia.

Mne sa to stalo s jedným veršom zo Žalmu.

„Je ako strom zasadený pri vodných tokoch, ktorý prináša ovocie v pravý čas a jeho lístie nevädne.“

Prečo práve strom

Dlho sa mi na tom obraze páčila len tá pekná časť. Voda, zeleň, pokoj.

Až neskôr mi došlo, čo je tam vlastne podstatné. Strom sa nehýbe.

Nemôže si vybrať, kam pôjde. Nemôže sa presťahovať bližšie k vode, keď je sucho, ani sa schovať, keď príde vietor. Stojí tam, kde je zasadený.

A napriek tomu prináša ovocie.

Toto je časť, ktorá mi trvala najdlhšie.

Nie „ovocie stále“. Nie „ovocie hneď“. Ovocie v pravý čas.

Ja som človek, ktorý chce mať veci vybavené. Keď sa niečo nedarí, mám tendenciu tlačiť. Keď to netlačím ja, mám pocit, že to nikto nerobí.

Ten verš hovorí niečo iné. Hovorí, že sú obdobia, keď sa nedeje nič viditeľné, a napriek tomu sa deje presne to, čo sa má.

Nie som človek, ktorý má viera stále na jazyku. Skôr ju mám niekde vzadu, ako niečo, čo funguje aj vtedy, keď na to nemyslím.

Prakticky to u mňa vyzerá takto:

Keď mám ťažký deň, nesnažím sa ho vysvetliť. Snažím sa ho prežiť.
Keď niečo nejde, dávam tomu čas skôr, než dám tomu silu.
Keď mám pocit, že stojím na mieste, pripomeniem si, že strom tiež stojí na mieste. A rastie.

Toto je posledná časť verša a je to tá, ktorá ma drží.

Nehovorí, že nebude sucho. Nehovorí, že nebude zima. Hovorí, že to podstatné zostane zelené.

To je asi všetko, čo od života potrebujem vedieť. Že sa dá zostať zelená aj vtedy, keď je okolo sucho.

Zvyšok sa nejako poskladá.