Dcéra sa ma raz opýtala, o čom bola kniha, ktorú som práve dočítala. Držala som ju v ruke ešte pred piatimi minútami.

Nevedela som odpovedať.

Nie preto, že by bola zlá. Bola dobrá. Ale ostalo mi z nej len akési teplo a jedna scéna na balkóne, o ktorej si ani nie som istá, či bola v tejto knihe.

Zabúdanie ma dlho trápilo

Mala som z toho pocit, že čítam zle. Že by som si mala robiť poznámky, podčiarkovať, viesť si zošit s citátmi.

Skúsila som to. Vydržalo mi to jednu knihu a odvtedy mám doma zošit s jedenástimi citátmi, ku ktorým som sa nikdy nevrátila.

Knihy nie sú informácie, ktoré si človek uloží. Sú to skúsenosti, ktoré si prežije a potom si ich pomýli s vlastnými.

Čo naozaj zostáva

Keď sa nad tým zamyslím, z kníh mi nezostali dej ani mená. Zostalo mi niečo iné:

  • Trpezlivosť s ľuďmi, ktorí sa správajú nepochopiteľne. To je zásluha románov. Človek strávi tristo strán v hlave niekoho, s kým by v živote nesúhlasil, a už sa nikdy nepozerá rovnako.
  • Vedomie, že veci majú viac verzií. Každý dobrý príbeh vám ukáže tú istú udalosť dvomi očami.
  • Pokoj pri tichu. Kto vydrží čítať, vydrží aj sedieť sám so sebou.
  • Zopár viet, ktoré sa mi vracajú v úplne nesúvisiacich chvíľach. Neviem, odkiaľ sú. Ale prídu vtedy, keď treba.

Čítanie ako spôsob, ako byť sama

Mám rada, keď je v byte ticho a ja si môžem na hodinu odísť niekam inam bez toho, aby som sa musela hýbať.

Je to jediné cestovanie, ktoré nepotrebuje plánovanie, prieskum terénu ani rezerváciu. Otvorím a som tam.

Možno práve preto som čítala celý život tak veľa. A možno je to úplná náhoda a mne sa to len teraz spätne pekne vysvetľuje.

Takže

Prestala som sa cítiť previnilo za to, že si nepamätám. Knihy neboli skúškou. Boli časom, ktorý som strávila dobre.

A ak si z tristo strán odnesiem jednu vetu a trochu inú náladu, tak to bol veľmi dobrý obchod.

Dcére som napokon odpovedala: „Bola o žene, ktorá si nebola istá, či urobila správne.“

To sedí asi na polovicu kníh, ktoré som prečítala. Ale ona bola spokojná.