Mala som naplánovanú produktívnu nedeľu. To je, mimochodom, spojenie, ktoré by malo byť zakázané.

Zoznam bol pripravený, ráno bolo pekné a ja som mala energiu. A potom sa okolo desiatej stalo niečo neočakávané: sadla som si na pohovku.

Prvá hodina bola nepríjemná

Toto ma prekvapilo. Čakala som úľavu, prišlo nepokoj.

Sedela som, mala som v ruke čaj a v hlave mi bežal zoznam. Práčka. E-mail. Tá skriňa. Text, ktorý som mala napísať už minulý týždeň.

Zistila som, že som sa za tie roky naučila odpočívať len vtedy, keď mám na to povolenie od splnených úloh.

Oddych, ktorý si treba zaslúžiť, nie je oddych. To je len odmena, a tá sa dá kedykoľvek odobrať.

Druhá hodina bola lepšia

Neviem presne, kedy sa to zlomilo. Myslím, že vtedy, keď som si povedala, že dnes už naozaj nič nebude.

Nie „urobím to poobede“. Nie „aspoň jednu vec“. Dnes nič.

Od tej chvíle to bolo dobré.

Čo sa v ten deň stalo

  • Prečítala som osemdesiat strán knihy, ktorú som mala rozčítanú od septembra.
  • Dvakrát som zaspala. Raz úplne neplánovane.
  • Manžel uvaril polievku, ktorú robí trikrát do roka a je vždy výborná.
  • Pozerali sme starý film, ktorý sme obaja videli, ale ani jeden si nepamätal koniec.
  • Nikto neupratal zásuvku.

A v pondelok

Čakala som, že sa mi to vypomstí. Že v pondelok bude všetko dvakrát ťažšie.

Nebolo. Bolo to rovnaké ako každý pondelok. Práčka počkala. E-mail počkal. Svet vydržal.

Zistila som, že tá naliehavosť, ktorú v sebe nosím, je vo veľkej väčšine prípadov moja vlastná výroba. Nikto ju odo mňa nechce. Ja si ju len prinášam do každej miestnosti ako tašku, ktorú som si zabudla odložiť.

Odvtedy

Neurobila som z toho systém. Nemám „nedeľu bez povinností“ ako pravidlo, lebo pravidlá si robím rada a potom ich rada porušujem.

Ale raz za čas si dovolím deň, ktorý odo mňa nič nechce.

Zvyčajne je to najlepší deň v mesiaci.