Ako dieťa som milovala leto. Ako dvadsaťročná som milovala leto. Ako tridsaťročná som stále tvrdila, že milujem leto, hoci som už tri roky celý júl trpela.

Niekde po štyridsiatke som to vzdala a priznala si, že mám najradšej október.

Čo mi na jeseni sedí

Jeseň nič nepredstiera. Neposiela do sveta obrázky dokonalých dní. Je premenlivá, občas nepríjemná a približne raz za týždeň úplne nádherná.

Ráno je chladno, poobede je svetlo, ktoré sa nedá opísať, a večer sa dá bez výčitiek sedieť doma.

Po lete, ktoré je jedna veľká požiadavka — buď vonku, buď spokojná, buď opálená —, je jeseň úľava.

Leto od človeka chce, aby žil naplno. Jeseň mu dovolí žiť normálne. To je oveľa udržateľnejšie.

Zmeny, ktoré prišli s vekom a prekvapili ma

  • Prestala som mať rada hluk. Nie úplne. Ale reštaurácia, kde sa nedá rozprávať, je pre mňa dnes premárnený večer.
  • Začala som mať rada rána. To by mi v dvadsiatke nikto nepovedal.
  • Prestala som chcieť všetko stihnúť. Toto je najväčšia zmena a trvala najdlhšie.
  • Začala som si všímať svetlo. Znie to poeticky, ale myslím to prakticky. Viem, ktorá miestnosť je o štvrtej najkrajšia.

Vek ako informácia, nie ako problém

Ľudia okolo mňa sa k štyridsiatke stavajú dvomi spôsobmi. Buď z toho robia krízu, alebo sa tvária, že sa nič nedeje.

Mne vyhovuje tretia možnosť: berieme to ako informáciu.

Áno, mám menej energie ako pred pätnástimi rokmi. Ale viem oveľa lepšie, kam ju dať. To je celkom slušná výmena.

Áno, niektoré veci už neurobím. Ale konečne som prestala robiť veci, ktoré som robiť nechcela. A tých bolo prekvapivo veľa.

Októbrová prechádzka

Chodíme s manželom vždy jednou tou istou cestou popri vode. Trvá to štyridsať minút a nikdy sa nič zvláštne nestane.

Práve preto to má zmysel.

V lete mi to prišlo málo. V októbri je to presne akurát.

Asi som dospela. Alebo len konečne zistila, čo mám rada.

Rozdiel medzi tým dvojím je pravdepodobne menší, než sa zdá.